Bratislava zažila Tori Amos. Originálna speváčka, pupočnou šnúrou pripútaná ku klavíru, predtým patrila k umelcom, ktorí v našich končinách vystupovali len vzácne, naposledy pred štyrmi rokmi vo Viedni. Slovenský koncert, umelo spadnutý pod patronát magistrátu ako akési „otvorenie kultúrneho leta“ prišiel v čase návštev dnes už béčkových zahraničných hviezd po zenite, no nepatril k nim. Na rozdiel od Georga Michaela, Zucchera, Michaela Boltona, či SCORPIONS totiž Tori Amos tento rok vydala album, ktorým sa nielenže vrátila na scénu, ale sama sa ním pohla dopredu a oživila svoju povesť originálnej a rafinovanej skladateľky. 

Obligátne intro a prehustená hra svetelných efektov privítala hviezdu večera do sály odenej do biela. Tori okamžite potvrdila všetky povesti, ktoré o nej kolujú. Kombinácia charizmy, muzikantského umenia, vášnivej reči tela a v neposlednom rade strhujúcej hudby našťastie veľmi rýchlo zadusila v prítomných inštinkt módneho policajta. Ako sme zvyknutí z mnohých fotiek či videí, Tori vyzerala o dva stupne viac než len výstredne, napriek tomu, že šlo o jej alter-ego a štylizáciu do jednej z "postáv", vystupujúcich na aktuálnom albume (v Bratislave išlo o Clyde, - pozn. Thorn). Pódium bolo komorné, scéna jednoduchá, svetlá sa pustili do dobrodružstiev len zriedkavo. Prvých zopár skladieb to dokonca vyzeralo na veľmi skromné poňatie dramaturgie a príliš obyčajný koncert, nech už to znie v spojitosti s Tori Amos akokoľvek čudne. Logicky dominoval uhrančivý spev s klavírom, napriek tomu aj po vyčistení spočiatku veľmi zlého zvuku bolo veľkým prekvapením utlačenie bicích a gitár hlboko do pozadia. Ako všetci neskôr zistili, bol to len nádych a postupné rozbiehanie. Po úvodnej „Bouncing Off Clouds“ z novinky teda prišiel expresný prierez starými albumami „From The Choirgirl Hotel“, „To Venus And Back“ a „Strange Little Girls“, uzatvorený opäť dvojitým návratom k americkej bábike, skladbám „Beauty Of Speed“ a „Roosterspur Bridge“. S minimálnymi obmenami, prevažne v rovnakej nálade, všetko silné skladby, ktoré si však pýtali oživenie. To prišlo s half-playback (rozumej živá kapela do spevu zo záznamu) remixom remixu „Professional Widow“ a z uzdy pustenými svetlami. Možno trochu brutálny budíček prebral všetkých, ktorí šli na koncert s očakávaním ženského Eltona Johna, krásne však pripravil pôdu pre novinku „Big Wheel“, ktorá hoci publikum zo stoličiek nezdvihla, prinútila ho aspoň podupávať nohou. Konečne pozdrav divákom; hoci každý poznal slávika, ktorého táto Američanka v hrdle pestuje, zamatovosť a neha jej civilného hlasu hladila na duši. Kapela opakuje povedomý štvorakordový motív a prví znalci už tlieskajú a nadšene kričia. „Crucify“ deň predtým v Prahe nezaznela, v Bratislave našťastie nechýbala. Odkedy som vedel, že uvidím Tori naživo, zo všetkého najviac som bol zvedavý na to, čo so mnou spraví extatický predrefrén tejto skladby, v ktorom klavír rozleje na mnoho malých tancujúcich prúdov energie, a ktorý zo štúdiovej verzie funguje ako dokonalý stavač chlpov. Opisovať pocity zo živého prevedenia je zbytočné. Ak neveríte, že hudba dokáže na moment zastaviť krvný obeh a nekecám – spôsobiť fyzické stŕpnutie krku a šije, neboli ste v mojej koži 22. júna 2007, čosi pred desiatou hodinou večer. Syndróm príliš obohratého a príliš často opakovaného hitu sa u Tori prejavil tradične. Spievať si s ňou bol jednoducho občas problém, pretože frázovanie bola čistá improvizácia. Druhá najznámejšia skladba s podobným problémom, „Cornflake Girl“, prišla čoskoro, ako jedna z posledných druhej, rockovej a prebudenej časti koncertu...

...po ktorej si doprovodná kapela mohla oddýchnuť. Kormidlo prebrala sama frontwoman, v časti nazvanej „T&BÖ.“, čiže Tori a jej obrovské krídlo Bösendorfer. Koncert sa ubral improvizačnou cestou a svoju nevyspytateľnosť dala čoskoro pani umelkyňa najavo aj trochu inak, než len hudbou. Po tom, čo si všimla akejsi rozržky v publiku, prestala hrať a na inkriminovanú osobu zakričala „What’s the fucking matter with you?”. Víla spoza ebenov a slonoviny sa behom sekundy zmenila na nahnevanú šéfku, ktorú rozčúlilo vyrušovanie na jej vlastnom koncerte. Zopárkrát zopakované „Get the fuck out of my show!“ nezabralo, nasledovalo vyzutie oboch čižiem a šmarenie nimi po zúfalcovi, ktorého si medzitým podala poriadková služba. Na záver ešte krátka piesteň s osobným venovaním: zimprovizovaná melódia a stručný text: „You’re a COCKSUCKER!“. Polovica divákov šokovane čumí, druhá sa schuti zabáva. A o pár sekúnd, ako by sa nič nestalo, éterická diva za klavírom je späť a pokračujeme ďalej. Incident bol vtipným spestrením a nikoho, divákov ani vystupujúcu, v skutočnosti vôbec nevyrušil.

Vyčerpávajúca dĺžka a množstvo menej známych skladieb si však vybralo daň v početných odchodoch niektorých divákov. Tá skutočne oddaná a strhnutá časť publika sa takisto prejavila spontánne a koncert oživila po svojom úplne opačným spôsobom. Zo statických miest nevhodne riešenej haly (ktorá mala byť skôr širšia, než dlhšia) vystrelili najvernejší a stretli sa postojačky pod pódiom. Počas záverečných „Precious Things“, svižnej „Bliss“, či „Hey Jupiter“ tak konečne mohli tancovať a skákať, čo síce postavilo do pozornosti obrovského černocha, Toriinho osobného bodyguarda, no zjavne potešilo aj pani Amosovú, ktorá poslala opačným smerom niekoľko gest vďaky.

Koncert Tori Amos splnil všetky očakávania. Spevácky výkon z inej planéty bol povinnosťou, ďalším zo zážitkov však bolo sledovanie vášnivého prežívania hudby. Tori sa s prstami na klávesoch stávala nežnou vílou, sexuálnym vampom, ale aj pojašeným dievčaťom. Hrala postojačky, jej pohyby pripomínali milovanie sa, jednou rukou zvládala klavírne basy, druhou harmónie a melódie syntetického organu, gestikulovala, strhávala sa. Hoci publikum rozumelo textom len minimálne, spoľahlivo hltalo celú podprahovú komunikáciu aj s navijákom. Bratislava bola svedkom strhujúceho koncertu, ktorý rozohrial na maximum chladné a sterilné priestory veľkovýstaviska a chladným nechal azda len tých zopár snobov, ktorí 50 metrov pred Inchebou zabudli odbočiť.

Ilustračné foto: hereinmyhead.com